Stredné Poiplie, ktorého súčasť tvorí i územie Veľkých Zlievec, poskytovalo už vo vzdialenejšej minulosti vhodné podmienky pre usadenie sa obyvateľstva. Svedčia o tom i archeologické vykopávky zo susedných Malých Zlievec, s ktorými zdieľali v minulosti spoločný osud. Toto územie sa nachádzalo v blízkosti dôležitej starej cesty, ktorá viedla Poiplím do Potisia a Podunajskej nížiny. Táto obchodná cesta Poiplím, ktorá prechádzala cez susedné Bušince, sa používala nepretržite najneskôr od dôb Rímskej ríše a prispievala k rozvoju priľahlého územia.
Koncom 6. storočia prichádzajú do Poiplia Slovania. Bol to roľnícky ľud, ktorý tu našiel dostatok úrodnej pôdy na obrábanie, pastviny pre dobytok a potrebné vodné zdroje. Slovania osídlili povodie Ipľa a jeho prítokov natrvalo. Po usadení sa asimilovali zbytky pôvodného germánsko – keltského obyvateľstva. V druhej tretine 7. storočia, obsadil toto územie kočovný národ Avarov, pôvodom zo strednej Ázie a podrobil si Slovanov. Územie Veľkých Zlievec ležalo na severnej hranici ich rozľahlej ríše. Tento kočovný ľud neprežil a po zániku jeho ríše, patrilo v 1. polovici 9. storočia územie dnešných Veľkých Zlievec, k východným častiam Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. V 2. polovici 9. storočia bolo pevnou súčasťou centrálnych oblastí kniežat Veľkej Moravy. Najneskôr v tomto období možno predpokladať územie Veľkých Zlievec trvalé slovanské sídlo.
K obsadeniu Poiplia a jeho priľahlého územia starými Maďarmi, došlo relatívne neskôr, ako k obsadeniu centrálnych častí Veľkej Moravy. Písomne doložené mená kráľovských komesov – županov Novohradu, v roku 1108 Slauic a 1156 Dirs, sú slovanského – slovienského pôvodu. Usadením sa starých Maďarov začalo v strednom Poiplí spolunažívanie dvoch etník, ktoré trvá na tomto území dodnes.
Po vzniku Uhorského štátu v roku 1000, patrilo územie Veľkých Zlievec do správy kráľovského hradu Novohrad.
Územie Veľkých Zlievec a Malých Zlievec tvorilo v prvých storočiach uhorského štátu jeden celok. Toto územie nieslo jeden názov, na ktorom sa postupom času vytvorili dve trvale obývané časti. V 1. polovici 13. storočia toto územie patrilo rodu Kačic – Kačik, ktorému sa pripisuje chorvátsky pôvod. Prítomnosť tohto vplyvného rodu v strednom Poiplí pri hrade Sečany, je kladená už do 11. storočia.
Počas nájazdu Tatárov v Uhorsku v období rokov 1241 – 1242, postihlo Zlievce ničivé plienenie. Táto udalosť je zachytená v listine kráľovskej kancelárie panovníka Bela IV. datovanej 14. októbra 1244 a 13. októbra 1245. Je to zatiaľ najstarší dochovaný písomný doklad o Zlievciach. Text kráľovskej darovacej listiny hovorí, že Tatári všetkých obyvateľov vyhubili a Zlievce ostali prázdne a spustošené. Niet žiadnej inej zmienky o tom, či ich krutosti niekto unikol a prežil.
Územie Zlievec po tatárskom vpáde spravoval istý Šimon z rodu Kačic do roku 1244. Ako vyplýva z dobových dokladov, odňal mu v tomto období kráľ Bela IV. majetky vo viacerých dedinách. V darovacej listine panovníka Bela IV. sa toto územie nazýva „terra Zeleu“ – Zem Zeleu. V roku 1244 panovník Bela IV. daroval „Zeleu“ správcovi Ostrihomského arcibiskupstva Mikulášovi. Rozprestieralo sa v miestach dnešných Veľkých a Malých Zlievec. Neskôr toto územie odovzdal panovník Bela VI. ostrihomskému arcibiskupovi Štefanovi. Tento stav bol potvrdený listinou, vydanou v Budíne v roku 1248. Územie Zlievec bolo osídlené po tatárskom vpáde novým obyvateľstvom. O mieste jeho pôvodu, odkiaľ prišlo toto obyvateľstvo sa zatiaľ nič nevie. Najdôležitejšiu úlohu zohralo Ostrihomské arcibiskupstvo.
Ďalšia písomná zmienka pochádza z roku 1265. Týka sa majetkových sporov, ale zároveň obsahuje i viacero dôležitých faktov a údajov, zachytávajúcich udalosti, ktoré sa odohrali v tomto období. Z listiny, okrem iného vyplýva, že na území pôvodnej, spoločnej obce Zlievce, mali majetky pred rokom 1265 i predkovia šľachticov Zlievského. Zlievce sa v roku 1265 uvádzali pod názvom „Zulu“ a „Zelu“. Vymedzením územia kostola – farnosti sv. Mikuláša sa vytvoril podklad pre postupný vznik dvoch Zlievec.
Ďalšia písomná zmienka pochádza z obdobia vlády panovníka Ondreja III. V roku 1299 pripadol zemepánsky majetok Zlievec, na základe sudcovského rozhodnutia, rodu Balašovcov. Dedina má názov „Zelew“.
Procesom spojeným s kupovaním a výmenou pozemkov sa ohraničilo územie, ktoré vlastnilo Ostrihomské arcibiskupstvo a ostatní vlastníci Zlievec. Tento stav bol zaznamenaný v listine vydanej Vacovskou kapitulov v roku 1300. V popise územia „Zeleu“ sa uvádzajú najstaršie dochované miestopisné názvy v písomnej podobe. Potok cez Veľké Zlievce sa nazýval druhý Zlievsky potok. Z popisu územia vyplýva, že sa jedná o vymedzenie územia zhodného s terajšími Veľkými Zlievcami,ktoré patrilo svetským pánom a Malými Zlievcami, ktoré patrili Ostrihomskému arcibiskupstvu. Procez rozčleňovania pôvodného územia sa tým v podstate zavŕšil. Za vlády panovníka Ladislava V., bola v roku 1304 písomná podoba názvu Veľkých Zlievec „Felzele“ (Horné Zlievce).
Cirkevné inštitúcie vedome podporovali pestovanie viniča na svojich majetkoch. Rozvoj vinohradníctva a vinárstva vo Veľkých Zlievciach bol spojený s touto aktivitou. Dodnes sa zachoval chotárny názov Viničný vrch. Veľké Zlievce možno zaradiť medzi najstaršie vinohradnícke lokality v Novohrade. Vhodné podmienky pre pestovanie ovocia prispeli k tomu, že sa ovocinárstvo stalo ďalšou dôležitou činnosťou obyvateľstva obce.
Koncom 13. a začiatkom 14. storočia došlo k zmene kráľovského komitátu na stavovskú Novohradskú šľachtickú župu. Veľké Zlievce patrili do správneho obvodu so sídlom v Sečanoch. Stratili výsady slobodného kráľovského mesta a klesli na úroveň poddanského mestečka. Aj v 15. storočí mala výrazne vidiecky charakter.
Počas veľkého nájazdu Turkov v roku 1547 boli napadnuté aj Veľké Zlievce. Ešte aj v roku 1552 bola obec poplatná Turkom. Územie Veľkých Zlievec sa stalo súčasťou mohutnej moslimskej Osmanskej ríše. Obyvatelia sa stali poddanými sultána Solimana. V roku 1553 bola obec začlenená do novovytvoreného Sečianskeho sandžaku. Turecký názov bol Naď Selo. V obci sa nachádzal jednokolesový obilný mlyn. Nachádzal sa v časti chotára nazývanej dnes Mlynská dolina. Veľké Zlievce boli väčšou obcou, ktorá mala vlastného farára, obecného pisára a obecného kováča, čo zvýrazňovalo jej postavenie.
V roku 1572 sa obec uvádza v súpise majetku Ostrihomského arcibiskupstva. Má 13 obývaných a 11 opustených usadlostí. V súpise sa uvádza funkčný obilný mlyn.
V roka 1575 dobili Turci hrady Modrý Kameň a Divín. Veľké Zlievce sa v priebehu tohto obdobia stali súčasťou Budínskeho sandžaku a patrili do okresu Vác. Obyvateľstvo obce si v dôsledku väzby na Ostrihomské arcibiskupstvo zachovalo naďalej svoje katolícke vierovyznanie.
V roku 1593 sa začala 15. ročná vojna. Pri Veľkých Zlievciach bol zriadený tábor, kde sa malo sústrediť pešie a jazdecké vojsko 23. júna 1597. 15. ročnú vojnu ukončil mier v roku 1606. Počet obyvateľov a domov počas vojny klesol na tretinu.
Počas Tureckej okupácie ostala fara v obci neobsadená. Väčšina župnej šľachty bola na začiatku 17. storočia protestantská. Veľké Zlievce ostali bez kostola potom, čo spoločný kostol sv. Mikuláša pripadol evanjelikom v Malých Zlievciach.
V roku 1663 sa začala nová vojna. Napreik tomu, že sa dostali Veľké Zlievce znovu do sféry vplyvu Osmanskej ríše, bol v roku 1667 postavený v obci kamenný kostol. Zasvätený bol sv. Mikulášovi. V roku 1674 tu bola vykonaná cirkevná vizitácia vrchným novohradským kanonikom Jurajom Slegnerom. Uvádza sa v nej existencia samostatnej zvonice s dvomi zvonmi. Koniec tureckého panstva nastal v decembri roku 1683. V roku 1696 bol vykonaný súpis viníc. Veľké Zlievce boli najväčším producentom vína tohto regiónu. Patrili medzi obce s najvyšším počtom obyvateľstva v slovenskej časti Novohradu.
Príčinou poklesu počtu obyvateľstva bolo odsťaovanie sa časti obyvateľstva v období rokov 1696 – 1715. V roku 1722 sa začala viesť cirkevná matrika so zápismi do knihy narodených a zomretých. V roku 1750 bol kostol sv. Mikuláša biskupa prestavaný v neskororenesančnom slohu.
V druhej polovici 18. storočia sa začína proces usádzania sa časti Rómskeho – cigánskeho obyvateľstva. V roku 1775 boli vo Veľkých Zlievciach usadené 3 rodiny. Po slovenskom a maďarskom obyvateľstve, patria k tretiemu etniku, ktoré sa natrvalo usadilo na území obce. V roku 1785 zrušil cisár Jozef II. v Uhorsku nevoľníctvo. V roku 1786 bol názov obce Welke Zelenče. Koncom 18. storočia bola postavená v obci prícestná klasicistická kaplnka sv. Alžbety.
Rozvoj Veľkých Zlievec pokračuje i v 1. polovici 19. storočia. V roku 1828 tam žilo v 104 domoch 793 ľudí. Základom hospodárstva obce bolo poľnohospodárstvo a vinohradníctvo. V prvej polovici 19. storočia spôsobil požiar v obci veľké škody. Obyvateľstvo si odvtedy každoročne spomínalo túto udalosť 26. júna. Revolúcia v roku 1848 otvorila cestu kapitalistickému hospodárstvu. Zrušila poddanstvo. Výraznejší pokrok hospodárstva nastal až po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní v roku 1867.
Podľa sčítania obyvateľov z roku 1880, žilo v obci 772 obyvateľov, ktorí žili v 175 domoch. Maďarskej národnosti bolo 729 obyvateľov, slovenskej 13. Príčinou poklesu mohla byť epidémia cholery. V roku 1885 bola postavená úplne nová škola.
Oživenie hospodárstva Uhorska spojené s dopytom po hnedom uhlí na začiatku 20. storočia, podnietilo banské podnikanie. V katastri Veľkých Zlievec vykonával ťažbu hnedého uhlia podnikateľ Gotthardt v rokoch 1902 – 1903. Neskôr bol v obci aj liehovar s väčšou spracovateľskou kapacitou. Patril Gillerovi. Poľnohospodársky charakter sa ani po roku 1912 do konca trvania Uhorska nezmenil. Po vypuknutí I. svetovej vojny odišlo na front viacero mužov z obce. Prvá svetová vojna a jej výsledky znamenali koniec Rakúsko – Uhorska. V roku 1918 vzniká I. ČSR. V máji 1919 bola obec obsadená vojskami maďarskej Červenej armády. V júni maďarskí boľševici ustúpili pred jednotkami československých légií. Po stabilizácií hraníc sa Veľké Zlievce definitívne stali obcou na pohraničí. V období rokov 1919 – 1923 boli súčasťou Novohradskej župy v rámci okresu Modrý Kameň. Od roku 1923 súčasťou Pohronskej župy v rámci okresu Modrý Kameň. Narástol význam tržných miest Modrý Kameň a Lučenec. Pre obyvateľov obce Veľké Zlievce to znamenalo zhoršenie hospodárskej situácie.
V roku 1937 bol prestavaný liehovar na výrobu liehu a ovocných destilátov. V dôsledku Viedenskej arbitráže v roku 1938 boli Veľké Zlievce pričlenené k Maďarsku. Časť obyvateľstva privítala toto pripojenie. Počas bojov v čase prechodu frontu boli v obci poškodené niektoré domy. Vojsko Červenej armády vstúpilo do obce na Vianoce 1944.Veľké Zlievce boli opätovne začlenené k Československu. V roku 1948 žilo v obci 1009 obyvateľov. V roku 1949 bolo založené roľnícke družstvo. V roku 1950 sa otvorili škôlky, v 1951 roku bola obec elektrifikovaná. Začal sa hrať organizovaný futbal, a do obce prichádza putovné kino. V roku 1961 žilo v obci len 960 obyvateľov. Nedostatok pracovných príležitostí spôsobil, že mladí ľudia ostávajú pracovať a žiť mimo Veľkých Zlievec. V obci prežívala ešte tradícia cigánskej muziky.
V roku 1968 vznikol okres Veľký Krtíš. Počet obyvateľov v roku 1970 je 770. Dochádza k zlúčeniu JRD v obci Veľké a Malé Zlievce, neskôr s JRD Bušincami. V lokalite Gáltš začína výstavba kompresorovej stanice Tranzistného plynovodu.
V roku 1990 vzniká samospráva obce. Obnovila sa Základná škola od 1. septembra 1996. Chaotická transformácia poľnohospodárstva znamenala zánik poľnohospodárskych podnikov, čím utrpela ekonomika obce.
